Ako písať čiarky? Pravidlá, ktoré asi nepoznáte!

Ško­la nám, as­poň tým, kto­rí dá­va­li na ho­di­nách po­zor, da­la mno­ho. Na­uči­li sme sa vy­bra­né slo­vá, vďa­ka kto­rým vie­me zá­klad­né pra­vid­lá, kde pí­sať i a kde y. Dra­hé pa­ni uči­teľ­ky nás na­uči­li aj zá­kla­dy to­ho, kde ma­jú byť čiar­ky. Až pra­xou a na­pí­sa­ním ob­rov­ské­ho množ­stva tex­tov však člo­vek zis­tí, že zá­klad­né pra­vid­lá nie vždy sta­čia. A že vý­nim­ka po­tvr­dzu­je pra­vid­lá. Ba do­kon­ca, že exis­tu­je aj vý­nim­ka z vý­nim­ky. Po­zri­me sa te­da, ako to s tý­mi čiar­ka­mi vlast­ne je. 

Nie je a ako a

Ak má­me jed­no­du­chú ve­tu s viac­ná­sob­ným vet­ným čle­nom, kto­rý je spo­je­ný spoj­ka­mi

a, i, aj, ale­bo, ani, či, čiar­ku ne­pí­še­me. Na­pr. Zo­be­riem si ze­le­né ale­bo čer­ve­né ša­ty.  Ak je však jed­no­du­chá ve­ta s viac­ná­sob­ným vet­ným čle­nom, kto­rý je spo­je­ný spoj­ka­mi

i-i, aj-aj, ale­bo-ale­bo, ani-ani, buď-ale­bo, či-ale­bo, v ta­kom­to prí­pa­de čiar­ku pí­še­me. Na­pr. Zo­be­riem si buď ze­le­né ša­ty, ale­bo čer­ve­né.    

Podraďovacie súvetia

Pod­ľa vše­obec­ných pra­vi­diel čiar­ku vždy pí­še­me v pod­ra­ďo­va­com sú­ve­tí, kde je hlav­ná ve­ta od­de­le­ná od ved­ľaj­šej prá­ve čiar­kou. Po­ží­va­me v nich rôz­ne spoj­ky:

že, aby, le­bo. Zrej­me ne­exis­tu­je ve­ta, v kto­rej, ak po­u­ži­je­te nie­kto­rú z uve­de­ných spo­jok, by čiar­ka ne­ma­la ísť. Na­pr. Mys­lel som si, že sa už ne­uká­žeš. Je mi to jed­no, len aby te­be bo­lo lep­šie. 
Aby sme si však po­tvr­di­li, že slo­ven­či­na je na­ozaj kom­pli­ko­va­ný ja­zyk, aj tu exis­tu­jú vý­nim­ky. Na­prí­klad pri slo­ve aby, kto­ré nie vždy mu­sí vo ve­te pl­niť fun­kciu spoj­ky. Nie­ke­dy to­tiž pl­ní aj úlo­hu čas­ti­ce. A vte­dy čiar­ku ne­pí­še­me. Na­pr. Len aby pri­šiel. Už aby to skon­či­lo.

Čo s príslovkami

Po­dob­ne je to aj s prí­slov­ka­mi ke­dy, pre­čo, ako, kde. V tom­to prí­pa­de je však dô­le­ži­té vší­mať si umiest­ne­nie spoj­ky. Ak sa na­chá­dza na za­čiat­ku ve­ty, po­cho­pi­teľ­ne, nie vždy bu­de tre­ba vo ve­te pí­sať čiar­ku. Na­pr. Ke­dy si sa s ňou do­ho­dol?

Dar­mo bu­de­me pre­mýš­ľať, kde ju dá­me, keď­že ide o jed­no­du­chú ve­tu bez viac­ná­sob­né­ho vet­né­ho čle­na. Iný je však prí­pad, ak sa na­chá­dza v stre­de ve­ty. Na­pr. Za­bu­dol som, ke­dy si sa s ňou do­ho­dol. V tom­to prí­pa­de už spoj­ka spá­ja dve ve­ty do pod­ra­ďo­va­cie­ho sú­ve­tia. A tam čiar­ku na­pí­sať mu­sí­me.   

Zložené výrazy

Čiar­ka pl­ní v tex­te via­ce­ré fun­kcie. Naj­skôr si pri­blí­ži­me takz­va­nú pri­pá­ja­ciu fun­kciu čiar­ky. Čas­to sa spá­ja so spoj­ka­mi takz­va­né­ho zlo­že­né­ho vý­ra­zu -

a tak, a to, a pre­to, a pred­sa, a jed­na­ko, a pri­tom… Ho­ci sme sa v ško­le uči­li, že pred spoj­ku a čiar­ku ne­pí­še­me, to­to sú vý­nim­ky po­tvr­dzu­jú­ce pra­vid­lo. V ta­kom­to prí­pa­de te­da čiar­ku pí­sať bu­de­me. Na­pr. Bo­li sme do­hod­nu­tí, a tak som sa tam vy­bral. Ub­lí­ži­la mi, a to ne­ma­la ro­biť. Za­ká­zal som jej od­ísť, a pred­sa ma ne­pos­lúch­la. 
No po­zor! Aj tá­to vý­nim­ka má svo­ju vý­nim­ku. V nie­kto­rých prí­pa­doch to­tiž mô­že na­prí­klad a to stáť vo ve­te ako zlu­čo­va­cia spoj­ka a spo­lu s od­ka­zo­va­cím vý­ra­zom to. Nie sú te­da zlo­že­ným vý­ra­zom a vte­dy čiar­ku ne­na­pí­še­me. Na­pr. Čas­to pil al­ko­hol a to sa od­zr­kad­li­lo na je­ho zdra­ví. V tom­to prí­pa­de je slo­vo to chá­pa­né ako zá­me­no na­hrá­dza­jú­ce v dru­hej ve­te spo­je­nie pi­tia al­ko­ho­lu, o kto­rom sa pí­še v úvo­de.   
Tre­ba však po­zna­me­nať, že pri pí­sa­ní sa tie­to spoj­ky v uve­de­nom vý­zna­me po­u­ží­va­jú len oje­di­ne­le. Vo väč­ši­ne prí­pa­dov sa pred uve­de­né spoj­ky čiar­ka pí­še bez to­ho, aby ste sa mu­se­li dl­ho za­mýš­ľať nad tým, či ide o zlo­že­ný vý­raz ale­bo o zlu­čo­va­ciu spoj­ku a od­ka­zo­va­cí vý­raz.   

Len na zhodnotenie

Vy­čle­ňo­va­cia fun­kcia čiar­ky vy­chá­dza z to­ho, že ohra­ni­ču­je ur­či­té slo­vo, bez kto­ré­ho by ve­ta ma­la pres­ne ten is­tý vý­znam, aký má aj s ním. Ide o takz­va­né hod­no­tia­ce čas­ti­ce, kto­ré v tex­te od­de­ľu­je­me čiar­ka­mi.

Na­pr. Cieľ chce­li za­siah­nuť z diaľ­ky, žiaľ, ne­po­da­ri­lo sa. Ďal­šou čas­ti­cou spa­da­jú­cou do ka­te­gó­rie hod­no­tia­cich mô­že byť slo­víč­ko po­cho­pi­teľ­ne. Na­pr. Ra­da by som priš­la, po­cho­pi­teľ­ne, ak ti to ne­bu­de va­diť. 
Tu mô­že­me ho­vo­riť aj o takz­va­ných vsuv­kách, kto­ré tak­tiež vo ve­te od­de­ľu­je­me čiar­ka­mi. Na­pr. Mi­mo­riad­ne, už v dru­hej po­lo­vi­ci sep­tem­bra, za­čí­na na Ora­ve sne­žiť.   

Príliš komplikované

Na zá­ver ma­lé skom­pli­ko­va­nie, aby sa vám nez­da­lo, že čiar­ky už bu­de­te ve­dieť pí­sať. Pla­tí to­tiž eš­te jed­na zau­jí­ma­vosť, pri kto­rej mô­že­te za­bud­núť na väč­ši­nu z to­ho, o čom ste do­te­raz čí­ta­li.

Ak má­te zlo­ži­té sú­ve­tie, v kto­rom sú dve ved­ľaj­šie ve­ty k hlav­nej v pod­ra­ďo­va­com vzťa­hu, a sú spo­je­né spoj­kou a, za kto­rou na­sle­du­jú zá­me­ná

kto­rý, aký, čo, ale­bo prí­slov­ka kde, ke­dy, pre­čo, vte­dy pred a čiar­ku ne­pí­še­me. Tú­to sia­ho­dl­hú a ná­roč­nú de­fi­ní­ciu si naj­lep­šie vy­svet­lí­me na prí­kla­de. Na­pr. Ma­ma roz­hod­ne, ke­dy pôj­deš von­ku a ke­dy zo­sta­neš do­ma. Vi­de­li, že sa s ňou ne­do­hod­nú a že im nič ne­pod­pí­še. Čiar­ku ne­pí­še­me, le­bo me­dzi ve­ta­mi je pri­ra­ďo­va­cí vzťah.

No opäť po­zor! Ak za pr­vou pod­ra­ďo­va­cou ve­tou ide ve­ta, kto­rá je k nej zno­vu v pod­ra­ďo­va­com vzťa­hu, mu­sí­me ju od­de­liť čiar­kou. Na­pr. Vi­de­li, že sa s ňou ne­do­hod­nú, čo ich za­rmú­ti­lo, a že im nič ne­pod­pí­še. 

Skracujte a rozdeľujte

A eš­te jed­na ra­da na ne­za­pla­te­nie: Naj­lep­šie, ako sa kom­pli­ká­ciám s pí­sa­ním čia­rok v ta­kých­to dl­hých a ná­roč­ných ve­tách vyh­ne­te, je z jed­nej prí­šer­ne dl­hej a kr­ko­lom­nej ve­ty uro­biť dve krat­šie.

Na­pr. Ma­ma roz­hod­ne, ke­dy pôj­deš von­ku. A ma­ma tiež po­vie, ke­dy zo­sta­neš do­ma. Tu vám po­sta­čia aj zá­klad­né zna­los­ti o pí­sa­ní čia­rok. Kaž­dý po­cho­pí, čo ste chce­li vlast­ne po­ve­dať a ne­bu­de­te mu­sieť pre­mýš­ľať nad tým, či ste ná­ho­dou ne­uro­bi­li ne­ja­kú chy­bu.